Konečne sa dostávam k článku z Číny. A hoc som tam bola už v Júli, rozhodla som sa, že sa s vami napokon podelím o zopár fotiek a spomienok z mojej dovolenky. Ak sa však pýtate, prečo som s tým prišla až teraz, odpoveď je jednoduchá. Nevedela som, či vás to zaujme.

Čo sa týka Číny, veľká väčšina z nás si predstaví niečo hrozné. Smog, špinu, tlačenicu, zabíjanie zvierat a neviem čo ešte. Skutočnosť je však o čosi iná, aj keď čiastočne pravdivá. Čo sa týka smogu, ten tam samozrejme je, no nakoľko sme boli v Tianjine – mesto neďaleko Pekingu (Beijing), nejak sme tento problém nepociťovali. A čo sa týka ľudí? Tak hoc ich je tam veľa, nikto do vás nedrgne, nepovie vám zlé slovo, práve naopak. Snažia sa vám poradiť aj napriek tomu, že nerozumejú vašej reči. A to ani keď skúšate anglicky či nemecky. Dokonca niekedy ani vašej čínštine neporozumejú 😀

A keď už spomínam to neporozumenie, zohnať taxík je takmer nemožné. Pýtate sa prečo? Síce ho zoženiete, zastavíte a chcete nastúpiť, no keď mu poviete adresu, skrátka vám neporozumie. My sme zastavili naozaj množstvo taxikárov, a drvivá väčšina nám neporozumela. Žiaľ, intonácia každej slabiky je maximálne dôležitá, a pokiaľ nemáte naozaj vycibrenú intonáciu, v Číne ťažko pochodíte.

Ďalšou zaujímavosťou je – čo vás asi pri predchádzajúcom riadku neprekvapí, je kamarátstvo. Nadviazať kamarátstvo s Číňanmi je prakticky nemožné. Hlavne pokiaľ nie ste vo veľkomeste ako je Beijing či Shanghai. Skrátka tu ľudia nevedia po anglicky, alebo sa hanbia, a tak si pravdepodobne nikoho nenájdete. Ak ste však otvorený a priateľský, nádej na nové zahraničné priateľstvo sa vám veľmi rýchlo otvorí, a to v podobe zahraničných študentov, čo sa rozhodli študovať v Číne. Sú to najmä Arabi a Afro-Američania. Ja som sa tam zoznámila s pár Arabmi, Maročanmi, jednou Bulharkou a napokon aj Afro-Američanmi. Ľudia to boli priateľský, milý, vľúdny a jeden z nich s nami dokonca potom bol stále. Skrátka nám tak veľmi sadol, že sme vyhľadávali jeho prítomnosť.

Čo sa týka kamarátskeho vzťahu, ten sme ukončili hneď po návrate na Slovensko. Teda, väčšina z nás. Maročania mi prestali písať, spolužiaci si prestali písať so zahraničnými. Mám dojem, že len ja som také „lepidlo“, čo si každé priateľstvo váži, a teda sa s niektorými z nich kontaktujem aspoň raz za týždeň. A keby sme nemali toľko povinností, možno aj častejšie.

Architektúra bola krásna. Majestátne budovy, draci, budhovia…. O farebnosť nebola núdza. Jediný nedostatok som videla v tom, že tam nebolo veľa zelene. My sme však bývali hneď vedľa malého parčíku, kde ľudia ešte aj ráno cvičili Tai Ji, takže to bolo naozaj krásne a romatnické.

Do Číny sa na 200% plánujem vrátiť. Nie len preto, aby som mojich kamarátov opäť videla – našťastie ich aspoň počujem a niektorých aj vidím cez video call. Ale aj preto, lebo sa mi tam nesmierne páčilo a zamilovala som si to tam.

P.S. Ak váhate, či sme pre Číňanov atraktívny, tak o tom niet pochýb. Na každom rohu si nás ľudia natáčali, fotili a niektorý sa dokonca spýtali, či sa s nami môžu odfotiť 😀 Skrátka sa tam cítite, ako najväčšie celebrity.