Myslím si, že je Slovensko veľmi pekné a zaujímavé,
rovnako ako aj jeho história či povesti. Ja osobne mám naozaj veľmi rada naše
povesti, nakoľko sú podľa mňa veľmi zaujímavé a podľa mňa sú i veľmi
hodnotné. Práve preto som si tentokrát obohatila svoju knižnicu o knihu
Holičský čert Povesti zo Záhoria, ktorú som našla na stránke marencin.sk

Výzor

Mňa osobne výzor tejto knihy naozaj veľmi zaujal. Obálka má
tmavo modré pozadie, ktoré sa prelína s čiernou a tmavšou modrou.
V strede obálky je obrázok na „pergamene“, holičský čert
s vidlami  v ruke
a škraboškou na tvári, ako stojí pred mestom. Zrejme
má tento čert znázorňovať, že ide na Záhorie. Podľa mňa, naozaj vydarený obal.
Takto zaujímavý obal som už dlho nevidela.

Obsah

Povesti pochádzajúce zo Záhoria,
ktoré v minulosti tvorilo slovenské a moravské okolie rieky Moravy. Zozbieral
ich český profesor Emanuel Kosík počas svojho pôsobenia na štátnej obchodnej
škole v Skalici od roku 1920 do vzniku Slovenské štátu, kedy bol nútený
odísť na Moravu. Väčšina povestí je zo Záhoria – zo
Skalice, Holíča, Kopčian, Prietrže, Vrboviec, niektoré sú aj z Moravského
Slovácka – zo Strážnice, Brenca či z Veselí nad Moravou.

Osobná skúsenosť

Nakoľko žijem na Západnom Slovensko, čo však neznamená, že
ma história a zaujímavostí z iných kútov Slovenska nezaujímajú, väčšinu z týchto povestí som ešte vôbec nepočula,
alebo som o nich počula len tak okrajovo, no nejak som si tú povesť
nevedela pripísať k mestu či miestu.

V každom prípade si myslím, že sú v knihe naozaj
veľmi zaujímavé povesti. Veľmi ma potešilo
i to, v akom sú počte. Cca 49 povestí je obsiahnutých v tejto
knihe a z toho jedna je lepšia ako druhá.

Na knihe sa mi veľmi páčia aj
obrázky, ktorými začína každá jedna povesť a krásne ozdobné začiatočné
písmeno, ktoré celkový dojem ešte zlepšuje.

Mňa osobne najviac zaujala asi povesť s názvom „Hrbáči“.

 Táto povesť je
o hrbatých ľuďoch, ktorý mali pokrivený chrbát hlavne kvôli ich ťažkej
práci, pri ktorej museli byť stále zohnutí. Medzi týmito hrbáčmi bol i jeden
mládenec, ktorý sa za svoj hrb veľmi hanbil. Hoc svoj život prehýril, neskôr sa
polepšil a obrátil k Bohu, ale ani to mu nepomohlo. Mládenec bol stále hrbatý a čo viac, ako
obchodníkovi sa mu zákazníci často za jeho výzor posmievali alebo sa mu radšej
vyhýbali. Raz k nemu do obchodu prišiel jeden muž a poradil mu. „Ak
chceš, aby ti hrb zmizol, musíš ísť v noci na cintorín a ľahnúť si
hrbom dolu na zem.“ Hoc obchodník bol spočiatku skeptický, rozhodol sa túto
metódu z nedele na pondelok vyskúšať, nakoľko jeho zúfalstvo bolo oveľa
väčšie. Ako tam tak ležal, odrazu začul hlasy hlasy mŕtvych, ako si spievajú
„Nedeľa, Pondelok“ a vychádzajú z hrobov. Nevedel ako sa im
prihovoriť a tak sa rozhodol spievať s nimi „Nedeľa, Pondelok,
Utorok“. Mŕtvy mali z toho obrovskú radosť a za jeho odvahu sa
rozhodli odmeniť ho, preto sa im mládenec požaloval so svojim trápením. Na
druhý deň bol rovný ako svieca. Ostatní hrbáči mu závideli a keďže
mal mládenec dobré srdce, rozhodol sa im príbeh vyrozprávať. Nikto nemal odvahu
urobiť to isté, až na jedného, ktorý sa taktiež vybral na cintorín. Keď dušičky
začali spievať „Nedeľa, Pondelok“, pridal sa aj on: „Nedeľa, Pondelok, Utorok,
Streda, Štvrtok, Piatok.“ Dušičky si pomysleli, že je to naozaj obrovský drzáň,
že musia na svete poletovať každú noc a preto sa rozhodli potrestať ho.
Miesto odstránenia hrbu mu pridali ešte jeden, po predchádzajúcom hrbáčovi.
Niektorý sa však domnievajú, že to nebolo kvôli spevu, ale kvôli Pánovi Bohovi,
v ktorého mládenec veril a jeho dobré srdce ho zachránilo.

Hodnotenie

Táto kniha ma naozaj nesmierne oslovila. Obsahuje množstvo zaujímavých povestí spolu
s prislúchajúcim obrázkom. Zároveň si myslím, že táto kniha je oveľa
hodnotnejšia pre Záhoráka, ako pre mňa a nakoľko mňa veľmi oslovila,
určite osloví aj ich. Preto je moje hodnotenie 10/10

Týmto by som sa veľmi pekne chcela poďakovať vydavateľstvu
marencin.sk, ktoré mi túto knihu poskytlo na recenziu. V prípade, že aj
vás táto kniha zaujala, alebo povesť, ktorú som vám prerozprávala, nájdete ju TU.