Veľmi dlho som rozmýšľala, či siahnem po tejto knihe alebo nie, nakoľko som nevedela, čo od nej očakávať a samozrejme, že som nechcela pri nej plakať. Milujem zvieratá, a tak som sa bála, že by som pri nej plakala. No napokon som sa rozhodla že si ju prečítam. Veď keby sa mi nepáčila, môžem ju pokojne prestať čítať.

Keď som ju začala čítať, vedela som o tom, že mačky a psy sú veľmi talentované. No nikdy by ma nenapadlo, že napríklad aj taký chrobák môže mať city.

Čo ma prekvapilo z tejto knihy boli najmä samotné príbehy. Veľmi sa mi páčil príbeh, kedy sa opustené opice po zotavení a určitej starostlivosti dostali do určitej oázy pre opice bez rodiny. A najstarší opičiak zakaždým prišiel privítať tohto nového člena. Povedala by som, že aj keď neboli rodina, dokázali sa tak správať a spríjemňovať si dni. Čo bolo veľmi milé.

Poprípade papagáj, ktorý cítil sny svojej majiteľky, a začal rozprávať do jej sna, pričom sa zistilo, že sa dokáže telepaticky spojiť so svojou majiteľkou.

Musím povedať, že som pri tejto knihe plakala, no ani nie kvôli tomu že by to bolo smutné, ale kvôli tomu, že som si nikdy plne neuvedomila, aké sú zvieratá talentované. Nikdy by som nepovedala, že môžu byť také citlivé, ba dokonca možno niekedy viac ako ľudia.

Myslím si, že tieto príbehy sú naozaj veľmi fascinujúce a každý človek, ktorý si prečíta túto knihu sa začne správať k zvieratám úplne inak, ako predtým. Milšie a vľúdnejšie. Určite odporúčam všetkým aby si knihu Duša našich maznáčikov prečítal.