Prednedávnom som začala chodiť s jedným chalanom menom Martin do Komárna na tréningy, s ktorým teda trávim cca 5 hodín denne (3 hodiny cesty a 1,5 hodinový tréning + nejaké tie čakačky na vlak). A nakoľko si máme čo povedať,tak je samozrejmé, že o ňom dosť často rozprávam. Kung-Fu bol môj život a keď sa spojí s príjemnými ľuďmi, tak je samozrejmé, že od radosti toho rozprávam veľa.

Keď sa ma však niektorí ľudia spýtali, s ktorými nemám až také dobré vzťahy, čo spolu máme, automaticky som odpovedala, že to je moje súkromie a nechcem to riešiť. Teda, nepovedala som ani áno ani nie. Všetci si z toho však vyvodili, že spolu chodíme,…. A už začali „tvoj priateľ“ a pod, aby ma nachytali a zistili, či je to skutočne pravda. Prečo to tých ľudí tak zaujíma? Aj keby som s ním chodila, tak sa ich to netýka, a keďže spolu neudržujeme až taký dobrý kontakt, nechápem prečo by som im o tomto mala hovoriť.

Ďalšou pre mňa nevysvetliteľnou záhadou je to, že si o mne začali žiaci v Šali myslieť, že som namyslená. Poznajú ma 8 rokov, a vedia, že som vždy pomohla, vždy poradila, vždy sa zaujímala. Momentálne som však prešla z rozprávania do cvičiaceho módu, takže počas tréningu s nikým nekomunikujem a zaujímam sa v podstate len o seba. Po tréningu či pred tréningom však nemám problém s niekým pokecať. Tento môj zvrat sa stal aj preto, že som si pri menšej výmene názorov vypočula, že tréningy úplne flákam a polku tréningov len presedím na lavičke, čo podľa mňa nebola pravda. Preto som si viac-menej vstúpila do svedomia a povedala som si, že toto už o svojej osobe nechcem počuť, a tak na tréningu makám aj napriek bolesti (keďže som mala roztrhnutú šľachu a stále to nie je dobré). Ďalšou vecou je, že o mne začali hovoriť že som agresívna a namyslená. Ako to dokážu povedať ľudia, ktorý ma poznajú 8 rokov? A čo sa týka agresivity, ešte som na nikoho nezdvihla ruku, takže nechápem, prečo takéto veci usudzujú. 

Prečo ľudia vnímajú človeka pri jeho zmene ako zlo, a nedokážu si uvedomiť, že sa ten človek posunul ďalej?